Výzva k spolupatričnosti katolíckej Cirkvi na Slovensku

Svätý Otec Benedikt XVI. adresoval kňazom rímskej diecézy “perly” osobného svedectva o II. vatikánskom koncile. Tieto jedny z posledných slov nášho pápeža môžu priniesť veľa svetla do skutočných výziev Cirkvi na Slovensku. Sú svedectvom o tom, ako treba a ako naopak neslobodno vnímať II. vatikánsky koncil. Aj Cirkev na Slovensku je vystavená “mediálnej vízii katolíckej Cirkvi na Slovensku” a potrebuje reálnu víziu viery. Svätý Otec takto zakončil svoj dlhý príhovor osobných spomienok na II. vatikánsky koncil a na to, čo sa dialo po Koncile:

„Chcel by som teraz pridať tretí bod: bol Koncil Otcov – pravý Koncil, ale bol aj koncil médií. Bol to akoby samostatný koncil, a svet postrehol koncil prostredníctvom tohto, prostredníctvom médií. Teda Koncil, ktorý bezprostredne zaúčinkoval na ľud, bol koncil médií, nie koncil Otcov. A kým Koncil Otcov sa uskutočňoval v rámci viery, bol to koncil viery, ktorá hľadá intellectus (pochopenie), ktorý sa snaží porozumieť sebe samému a snaží sa porozumieť Božím znameniam v danej chvíli, ktorý sa snaží odpovedať na Božiu výzvu a objaviť Božie Slovo, slovo pre dnešok a zajtrajšok, kým celý Koncil – ako som povedal – sa pohyboval vo vnútri viery, ako fides quaerens intellectum – Koncil novinárov sa nerealizoval, prirodzene, vo vnútri viery, ale v rámci kategórii dnešných médií, teda mimo viery, s inou hermeneutikou. Bola to politická hermeneutika: médiá vnímali Koncil ako politický zápas, zápas moci medzi rozličnými prúdmi v Cirkvi. Bolo jasné, že médiá sa postavili na tú stranu, ktorá sa im zdala byť priliehavejšou pre ich svet. Boli takí, čo hľadali decentralizáciu Cirkvi, moc pre biskupov a potom, prostredníctvom výrazu „Boží ľud“, moc ľudu, laikov. Kládla sa táto trojitá otázka: moc pápeža, ktorá bola potom odovzdaná biskupom a moci všetkých, ľudová zvrchovanosť. Prirodzene, podľa nich bolo potrebné schváliť, propagovať a uprednostňovať práve toto. A takisto ohľadom liturgie: liturgia ako úkon viery nebola zaujímavá, ale stala sa niečím, kde sa robia zrozumiteľné veci, bola to vec komunitnej aktivity, bola to profánna vec. A vieme, že existovala aj tendencia, ktorá mala mať aj historický základ, teda: Posvätnosť je pohanskou záležitosťou, prípadne záležitosťou Starého Zákona. V Novom Zákone malo platiť len to, že Kristus zomrel mimo: teda mimo brán mesta, teda v profánnom svete. Posvätno teda malo skončiť, aj posvätno kultu: kult nie je kultom, ale spoločným úkonom, spoločnou účasťou, a tak je to účasť ako aktivita. Tieto preklady, banalizovania idey Koncilu boli jedovatými v praxi aplikovania liturgickej reformy. Vznikli vo vízii Koncilu mimo jeho vlastného kľúča, kľúča viery. A tak podobne aj v otázky Písma: Písmo sa stalo knihou, historickou knihou, ktorú bolo treba skúmať historicky a nič viac, atď.

Vieme, ako sa tento Koncil médií stal všetkým prístupný. Teda tento koncil bol dominantný, najúčinnejší, a spôsobil pohromy, toľké problémy, v skutku, veľkú biedu: zatvorené semináre, zatvorené kláštory, banalizovaná liturgia... a pravý Koncil sa ťažko konkretizoval a realizoval. Virtuálny koncil bol silnejší ako reálny koncil. Ale reálna sila Koncilu bola prítomná a postupne sa uskutočňuje stále viac a stáva sa pravou silou, ktorá je potom pravou reformou, pravou obnovou Cirkvi. Zdá sa, že 50 rokov po Koncile vidíme ako sa tento virtuálny Koncil rozpadá, ako sa stráca a objavuje sa pravý Koncil, s celou svojou duchovnou silou. Je našou úlohou, práve v tomto Roku viery, počínajúc týmto Rokom viery, aby sme pracovali na tom, žeby sa Koncil, so svojou silou Ducha Svätého, uskutočňoval a stal sa skutočne obnovenou Cirkvou. Dúfame, že Pán nám pomôže. Ja, utiahnutý s mojou modlitbou, budem stále s vami, a spoločne pôjdeme ďalej s Pánom, v istote: Pán víťazí! Ďakujem!“

(Juraj Vittek, preklad z textu príhovoru Svätého Otca integrálne publ. na http://www.news.va/it/news/il-papa-parla-del-concilio-dal-di-dentro-testo-int)